Streda 25. júna 2025 sa začala pokojne – bez bleskov a hromov, no s rovnakým napätím v hrudi ako po minulé roky. Vlak sa rozbehol ako myšlienky v hlavách – rýchlo, neisto, no s cieľom. „Znova ideme,“ povedal niekto potichu. A my sme vedeli, že to bude stáť za to.
Sprievodca vo vlaku lenivo prevaľoval slová jedno cez druhé. „Kontrola cestovných dokladov,“ zahlásil. Tá prebehla len formálne. Pohľadom znudených očí, ktoré akoby už všetko na svete videli, sem-tam nejaký lístok skontroloval. My sme zatiaľ ťukali do obrazoviek, prezerali si rozpis prednášok. Očakávanie rástlo.
Bratislava nás už z rána privítala dusivým horkom a Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU nás opäť očarila svojou otvorenosťou a vzdušnosťou. Sklenené dvere sa otvorili a my sme vstúpili do sveta, kde sa veda mieša s vášňou.
Na akademickej pôde nás privítala Ing. Soňa Malečková, PhD., ktorá nás pútavým spôsobom uviedla do sveta chémie. Pripomenula, že chémia je všade okolo nás – či ju milujeme, nenávidíme, alebo sa jej chceme vyhnúť. Je to prírodná veda, ktorá sa dotýka každého aspektu nášho života. Predstavila nám rôzne študijné odbory: od prírodných polymérov ako drevo, papier a celulóza, cez biomedicínu, fermentáciu pri výrobe piva, až po automatizáciu chemických procesov. Zaujala nás aj téma ochrany kultúrneho dedičstva – ako pomocou spektroskopie vieme určiť zloženie pigmentov, identifikovať falzifikáty a chrániť originálne umelecké diela.
Priblížila študentský život a voľnočasové aktivity na fakulte, a dôležitú hlbokú pravdu – štúdium je o tom, že sa ľudia spoznávajú, vznikajú nové kontakty, priateľstvá – priatelia, ktorí pomôžu, podporia a posunú človeka možno aj niekam, kam by sa sám nevydal. Nikto nevie všetko, ale každý vie niečo a práve rozhovorom a spoluprácou sa dá niečo nové vytvoriť.
Rozpŕchli sme sa na jednotlivé prednášky. Keď začal prof. Ing. Albert Breier, DrSc., všetko akoby sa zastavilo, nastala pauza, vákuum, v ktorom sa strácali zvuky a ktorým neprenikali city. Bunka je ako dokonale zladený stroj. Každá jej súčiastka má svoje miesto, každá funkcia svoj čas. No stačí malá chyba – a z presne riadeného systému sa stane chaos. Tak vzniká rakovina.
Nádorová transformácia je okamih, keď sa bunka prestane správať ako súčasť organizmu. Začne sa deliť bez kontroly, ignoruje signály okolia, prerušuje spojenia s ostatnými bunkami. Stráca rešpekt k pravidlám. Zmení sa na tuláka, ktorý sa vydáva na cestu – niekedy aj do celého tela. Hovorí sa tomu metastáza. Zatiaľ čo zdravé bunky rešpektujú hranice, nádorové ich prekračujú. Zdravé bunky zomierajú, keď sú poškodené, nádorové sa naučia smrti vyhnúť. Programovaná smrť – apoptóza – je v nich potlačená. A tak prežívajú, množia sa, menia sa. Vznikajú subklóny, každá s inou tvárou, inou hrozbou. Nádor sa stáva heterogénnym svetom, plným rôznych typov buniek – niektoré pomalé, iné agresívne. Na snímkach sme sledovali hroznú drámu – rozmach rakovinových buniek. Niekto v sále dvakrát zakašľal. Rád by som vedel, ako a či vôbec ohlasuje svoju prítomnosť rakovina. Snímok hrudníka bol veľmi ostrý – akoby som cez hrudný kôš mohol dovidieť na tú temnú hmotu, ktorá zabíja zvnútra. Väčšina ľudí má zo smrti strach, slová vzbudzovali takú vážnosť, že ja som sa bál žiť.
Našťastie je imunitný systém naším strážcom. Denne v nás vznikajú tisíce nádorových buniek – a imunitný systém ich ticho likviduje. No ak zlyhá, alebo ak sa nádor naučí maskovať, môže uniknúť. Prezlieka si kabát, mení svoj povrch, nádor predstiera, že je „jedným z nás“. Za všetkým stoja mutácie – v génoch, ktoré riadia delenie, opravy, smrť. Niektoré gény, tzv. protoonkogény, sa zmenia na onkogény – a začnú hnať bunku do nekonečného delenia. Iné, tumor supresorové gény, ktoré nás chránia, prestávajú fungovať. A niekedy za to môžu aj vonkajšie vplyvy – vírusy, chemikálie, žiarenie.
Rakovina nie je len choroba. Je to porucha rovnováhy, zlyhanie kontroly, chyba systému. A predsa – aj v tomto chaose existuje nádej. V poznaní, v pochopení, v liečbe, ktorá je čoraz presnejšia. V schopnosti rozpoznať, čo je ešte naše – a čo už nie.
Po prednáškach nasledoval Chemický jarmok – chémia naživo. Na každom poschodí fakulty nás čakali stánky s pokusmi, plagátmi, diskusiami.
Vôňa chemikálií sa miešala s nadšením. My sme nasledovali vôňu chmeľu a nealkoholického piva. Deti, študenti, učitelia – všetci sa zapájali, pýtali, skúšali.
Súťažné hárky sa plnili správnymi odpoveďami. Vyhodnotenie súťaže bolo už len čerešničkou na torte. Ceny si odniesli tí, ktorí sa nebáli pýtať a objavovať. A možno raz, keď sa niekto aj z našich žiakov bude prechádzať chodbami ako študent FCHPT, nebude mu prekážať ani to, že furt chodí po tme. Pretože bude vedieť, že niekde na konci tej tmy je svetlo poznania.
Mgr. Róbert Knap