Novinky

    • Počet návštev: 420355

    • Fotogaléria

      • zatiaľ žiadne údaje

    • Sledujte nás aj na:

      Facebook: Gymnázium Jána Hollého TrnavaInstagram: gjh_trnava

                                                                      • Geografická olympiáda – náš žiak medzi najlepšími!

                                                                      • V dňoch 23. 5. a 24. 5. 2025 sa v Tatranskej Lomnici uskutočnilo celoslovenské kolo Geografickej olympiády v kategórii E. Našu školu v tomto kole úspešne reprezentoval žiak Tercie A

                                                                        Oliver Ondrejíčka.

                                                                        Oliver preukázal skvelé vedomosti, nesklamal a potešil. Spomedzi 30.000 žiakov, ktorí sa tento rok do GO zapojili sa dostal medzi 32 najlepších na Slovensku. V silnej konkurencii zaostal za víťazom len zopár bodov a bol úspešným riešiteľom.

                                                                        Oliverovi srdečne blahoželáme a ďakujeme za reprezentáciu GJH!

                                                                        RNDr. Andrea Bánová

                                                                        • Exkurzia Bonjour Paris!

                                                                        • Je pondelok a miesto vecí do školy si balím tričká s krátkym rukávom a vzdušnejšie, no módne oblečenie. Veľmi sa teším a nielen ja. Popoludňajšie slnko zalialo polia za Trnavou. Okolo sa rozvíjali čerstvé zelené lístočky a o horizont sa otierali biele oblaky, odspodu dozlatista osvetlené uháňajúce za zapadajúcim slnkom. My sme sa ponáhľali tiež. Je šesť hodín a začína sa ochladzovať. Slnko je už nízko a planie do červena, okolitý kraj vrie. Horizont v takom svetle vyzerá inak. Tiene sú tmavšie, farby prenikavejšie, tráva vyzerá akoby horela. My sme horeli nedočkavosťou. Žeby už módna horúčka? Náš pán sprievodca Maroš sa snažil zvyšovať našu psychickú pohodu zaujímavosťami, dejinami a faktami. Síce nie každého bavilo počúvať pána Históriu, no bezpečnostné svetlá interiéru autobusu až príliš  vytrvalo bránili spánku.

                                                                          Nasledujúce ráno sme sa dostali do Francúzska. Doprava smerom do Paríža hustla a keď sme niekoľkokrát museli zastaviť na konci kolóny stojacich aut, v duchu som nadávala a pohľadom som sa snažila prinútiť červenú na semafore, aby sa zmenila.

                                                                          Dievčatá pri pohľade z okna autobusu vybuchujú v oslavný jasot – v diaľke sa hrdo týčila Eiffelovka. Po vystúpení z autobusu sme sa snažili byť imúnny voči farbistým komplimentom a rozjareným pozdravom pouličných predajcov suvenírov. „Nimi sa to v Paríži len hemží,“ vysvetľoval Maroš a objasnil aj ďalšie praktiky vyškolených umelcov. Aha, sledujte ma,“ zvolal David, keď sa vydal zjednávať cenu. Jeden vytrvalý Senegalčan strčil Davidovi pod nos hrsť malých príveskov Eiffelových veží. David k tomu zjednal aj jednu veľkú. Uchlácholil predavača, ktorý pravdepodobne za celý týždeň zarobil menej ako študent – brigádnik za jeden deň. Obkľučovali nás ďalší a ďalší. Peší presun priamo ku skutočnej Eiffelovej veži bol z tohto pohľadu náročnejší. Hanka začínala mať nevraživý pohľad.

                                                                          „Urobia lepšie, keď sa mi stratia z očí,“ zahundrala. „Rada by som si vychutnala aspoň tridsať sekúnd bez toho, aby na mňa neútočili so suvenírmi.“

                                                                          „Možno si chcú s nami pozrieť vežu,“ pokúsila sa Betka o vtipnú odpoveď. Pohľad a najmä výhľad z Eiffelovej veže dostal všetkých na kolená. Mnohých doslova, keďže sa rozhodli vyjsť až na druhé poschodie, a zdolať 704 schodov.

                                                                          Nielen Eiffelovka, ale aj Maroš nám dával zabrať. Po presune do prístavu sme sa o niekoľko minút nalodili. Loď sa zachvela a pomaly ako krokodíl sa začala kĺzať popri brehu. Našťastie, aspoň na lodi sme si ako-tak oddýchli, či dokonca podriemali. Tmavé slnečné okuliare skrývali ešte tmavšie kruhy pod očami a i tak sme vyzerali dobre. Priam božsky. Slnko sme mali v tvári, vánok vo vlasoch – plavili sme sa po Seine. Na hornej palube výletnej lode sme sa pokojne mohli aj opaľovať. Horná paluba bola obrovská. Uprostred bola veľká biela strieška a asi dvadsať radov stoličiek. Niektorí z nás podišli k čelu lode a mierne sme sa naklonili ponad zábradlie. Zospodu sa čerili modrasté vlny, ktoré prechádzali do spenenej zelenej. Východný breh sa zdal bližšie, než v skutočnosti bol. Paríž sme mali ako na dlani.

                                                                          „Už je to len kúsok, pešou chôdzou do 30 minút,“ polohlasne, lepšie povedané pološeptom zavelil Maroš. Po dvoch míľach – kedy si zabudol premeniť míle na kilometre, pán profesor Knap uprel spýtavý kontrolný pohľad a záporne, rezignovane pokrútil hlavou.

                                                                          Konečne! Dlho očakávané nákupy a vytúžený rozchod. Postupne sme sa rozpŕchli všetkými smermi, ale všetci sme potrebovali nakopnúť. Pán profesor Knap si objednal najväčšiu kávu, akú som kedy videla, pani profesorka Turanová vsadila na silu malého espressa.

                                                                          „Pán profesor Knap si bude musieť kúpiť ďalší kufor na všetky suveníry, čo už nakúpil“ skonštatovali sme.  Nám ostatným všetky pripadali rovnaké – všade boli kopy pohľadníc, suveníry, tričká, farebné tašky vejúce v jemnom vánku. Spokojní sme sa presunuli k autobusu. K večeru zaparkoval pred hotelom, v ktorom sme sa ubytovali a načerpali sily na ďalší deň. Niečo mi hovorí, že ich budeme potrebovať.

                                                                          Záhrady vo Versailles, majstrovské diela pôvodne až 200 záhradníkov, boli perlou, smaragdovou oázou života okolia zámku. Mali slúžiť ako miesto oddychu panovníkov, boli zároveň symbolom absolutizmu Ľudovíta XIV. nad človekom a prírodou. V čase ich stavby žiadne podobné záhrady neexistovali, a aj to bol jeden z dôvodov, prečo boli dostavané za 40 rokov. Ocitli sme sa uprostred raja so stovkami nádherných stromov, kvitnúcich kríkov a ibištekmi, ktoré mali kvety takmer také veľké ako moja hlava. Do hlbších častí labyrintu záhrad sme vstúpili práve vo chvíli, keď zazneli prvé tóny hudby. Navyše sa  do rytmu  pridávali fontány!

                                                                          Len tak posedieť na lavičke vo versaillských záhradách, započúvať sa do rytmu hudby a fontán, ktoré ladia v dokonalom súzvuku. Keď zatvoríte oči, prechádza okolo vás Ľudovít XIV. s gigantickými lokňami v bielych pančuškách v sprievode koketných dám, cudne sa ukrývajúcich pod čipkovaným slnečníkom. Na francúzsku sprchu – rozumej – skôr sa navoňaj, ako osprchuj, radšej nemyslíme. Áno, aj taký bol Versailles!

                                                                          Naladení na francúzskej vlne par excellence sme sa najedli v malebnej versaillskej uličke plnej reštaurácií. Páni profesori stavili na klasiku v príjemnej crêperie, odvážnejší z nás ochutnali aj slimáky s bylinkovým maslom.

                                                                          Nasýtení francúzskym šarmom sa popoludní presúvame naspäť do mesta. Paríž sa pýši v celej svoje kráse, v žalúdku máme motýle (aj palacinky, slimáky i McDonald´s), fotíme majestátny Víťazný oblúk a spievame Aux Champs-Elysées.

                                                                          Nič nám nemohlo pokaziť deň, ani náhla nevoľnosť v autobuse alebo inak povedané niet dymu bez ohňa. Situáciu našťastie obetavo zachraňuje pani profesorka Turanová, ktorá sa rozhodla hasiť, čo ju nepáli. Za svoj počin by si zaslúžila minimálne svätožiaru. Po tom, ako sa k nám opäť pripojila, vlasy jej prežiarilo zapadajúce slnko, akoby tú svätožiaru skutočne mala – akoby mala korunu, ohnivú gloriolu – vyzerala ako anjel vo viktoriánskej obrázkovej knižke. Vkus a zmysel pre módu pohotovo uplatňuje i pani profesorka Sládečková pri hľadaní nového, čistého trička pre žiaka. Akoby samotný Paríž vedel, čo sa stane – čakala nás predsa historická a nákupná štvrť Montmartre.

                                                                          Slávny Moulin Rouge so svojimi obrovskými mlynskými listami sa ukazuje v celej svoje kráse. Rubínová červená, bohaté dlhé sukne tanečníc, opojný kankán a perie lieta naokolo. Tejto malebnej štvrti však dominuje ešte iný klenot – majestátny kostol Sacré-Coeur.

                                                                          K týmto šľahačkovým vežičkám na úpätí kopca vedie ikonické schodisko. Videli ste film Amélia z Montmartu? Presne taký je aj v skutočnosti! Rozprávkový carousel sa pomaly otáča okolo vlastnej osi v sprievode akordeónu, pouliční maliari i hudobníci, nekonečné obchodíky so suvenírmi a vôňa čerstvých croissantov. Paris, je t´aime.

                                                                          Ochota pána profesora Knapa zachytiť dokonalú fotku nás stála odlúčenie od zvyšku skupiny. Štyri žiačky sa stratili a pán profesor Knap, ktorý sa hrdinsky vydal za nimi, nechtiac ale určil nesprávny smer. Sprievodcovi Marošovi sme nechýbali. A ani on nám. S úsmevom na tvári, rezkým a istým krokom a so zadanou trasou v správnych, premenených jednotkách sme sa úspešne všetci stretli. Nulové straty, ale s možným prírastkom?

                                                                          V posledný deň na nás čakal chrám Notre Dame a nepríjemný šok. Rady k vstupu do chrámu sa zbiehali zo všetkých strán a zrovna pri nás sa zo zástupu vyklonila žena a začala hystericky kričať a zrejme v rodnom jazyku ostatných, vrátane nás, preklínať, že sa predbiehajú. Jej tvár bola ako vysekaná zo žuly, dlhodobá nespokojnosť z čakania v rade jej vyryla vrásky medzi obočie. Pokojne by zapadla medzi chrliče a kamenné obludy, ktoré zdobili majestátny chrám. Jačala ako zmyslov zbavená, no jej rev sa ozýval už len miestami, ako náš rad napredoval a my sme sa, mierne otrasení, konečne dostali pred vstup. Tri portály chrámu zdobené nádhernými sochami a reliéfmi, ktoré rozprávajú príbehy z Biblie. Každý portál bol jedinečný, s detailmi, ktoré fascinujú každého návštevníka. Stredný portál, známy ako Portál Posledného súdu, zobrazoval Krista v sláve, obklopeného anjelmi a svätými, zatiaľ čo spodné časti portálu zobrazovali scény z Posledného súdu. Keď sme konečne vstúpili do chrámu, ocitli sme sa v obrovskom priestore, ktorý nás okamžite ohromil svojou veľkosťou a krásou. Vysoké klenby sa týčili nad nami, zdobené vitrážami, ktoré prenášali farebné svetlo do interiéru. V strede chrámu sa nachádzala veľkolepá hlavná loď, obklopená bočnými kaplnkami, kde sa návštevníci mohli modliť a obdivovať umenie a architektúru. Chrám Notre Dame bol plný histórie a duchovnej atmosféry, ktorá nás pohltila. Chrliče, strážcovia vytesaní do sivého kameňa, mali ochrániť chrám. Jediný nepriateľ, s ktorým si nedokázali poradiť, bol požiar. Videohra Assassin‘s Creed Unity, ktorá sa odohráva v Paríži počas Francúzskej revolúcie, obsahuje detailnú digitálnu verziu katedrály Notre Dame. Po požiari v roku 2019 sa táto verzia stala cenným zdrojom informácií pre rekonštrukčné práce. Hlasy turistov a nekonečné cvakanie fotoaparátov, ktoré sa zovšadiaľ ozývalo, tu nemali nijakú moc ani význam.

                                                                          Po prehliadke chrámu Notre Dame sme sa rozhodli stráviť zvyšok dňa v pokojnej atmosfére. Každý z nás si odniesol nielen hmotné suveníry, ale aj nezabudnuteľné spomienky na krásy Paríža a chvíle strávené s priateľmi. Táto exkurzia nás naučila vážiť si históriu a kultúru, a zároveň nám pripomenul, aké dôležité je užívať si prítomný okamih.

                                                                          Ema Takáčová (III. DA), Ela Baničová (II. CA)
                                                                          Mgr. Lucia Sládečková, PhDr. Michaela Turanová, PhD. a Mgr. Róbert Knap

                                                                          • Kvapka podpory pre maturantov

                                                                          • V miestnostiach vládlo ticho. Len zvuk pera škrabajúceho po papieri a tlmené povzdychy prezrádzali sústredenie maturantov. Slová, čísla, myšlienky – všetko sa v tej chvíli koncentrovalo do jednej skúšky, posledného kroku pred vstupom do dospelosti.

                                                                            Na každom stole, pre každého z nás, stálo nenápadné, no vzácne gesto – fľaša vody od predajne COOP Jednota. Chladná, priezračná, pripravená uhasiť smäd a zároveň pripomenúť, že v tomto okamihu nie sú sami. Jediný dúšok dodával sviežosť, prečisťoval myseľ, pomáhal sústrediť sa.

                                                                            Nebola to len voda. Bola to kvapka podpory, tichý spoločník v rozhodujúcej chvíli. Symbol starostlivosti, gesto a v podstate odkaz – „veríme vo vás, zvládnete to.“

                                                                            A tak sa v ten deň, medzi riadkami odpovedí a úvahami nad správnym riešením, neobjavila len nádej na úspech, ale aj pocit, že svet vonku nezabúda na mladých, ktorí sa práve chystajú vykročiť vpred.

                                                                            Sponzorský dar, nepatrné gesto, ktoré pre mnohých znamenalo viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. 🍀💧

                                                                            Ďakujeme!

                                                                            Za maturantov Tobias Belavý (Oktáva A)