Streda 5. 3. 2025 sa ukázala ako jeden z tých jasných dní na začiatku marca kedy si myslíte, že prišla jar, aj keď viete, že sa zima ešte nechystá definitívne odtiahnuť. Zvlášť keď sa chystáte do srdca Anglicka – do chladného sychravého Londýna. Opak bol však pravdou. Stratili sme prehľad, aké ročné obdobie vlastne je.
V autobuse na nás vďaka klimatizácii prúdil chladný vánok, ktorý sa miešal s pachom čalúnenia a proviantu na cestu. Náš izolovaný malý svet. V zajatí turistickej bubliny sme putovali až do hlbokej noci. Celé popoludnie a noc sa niesli v znamení nekonečnej cesty. Konečne prišlo ráno – s ním svieži vzduch a oslobodzujúci pohyb. Unavení, dolámaní, ale plní očakávania sme vykročili v ústrety novému dňu. Navyše a našťastie, pani profesorka Belanová mala so sebou krém na úľavu od bolesti. V Bruseli nás nežne hladilo ranné svetlo a biele kamene pamiatok sa v ňom ligotali.
Otváracie hodiny akoby čakali na náš príchod – presne úderom zvonu. Priestor katedrály bol obrovský. Opäť nás ale obklopila tma. Všade bolo ticho. Strop v miestnosti bol vysoký, ale vzduch bol ťažký vôňou vosku a kadidla. Oči zaostrovali len pomaly. Keď si zvykli na slabé svetlo, všimli sme si sklenené vitríny a najmä vyobrazené tajomné postavy vo vnútri. Zdvíhali sme ruky nad hlavu, aby sme zhotovili fotografie. Keď pán profesor Knap ako posledný vyšiel z nevetranej, vydýchanej budovy pod šíre nebo bodkované blednúcimi hviezdami, zhotovili sme prvú spoločnú fotografiu a vydali sa ďalej. Obdivovali sme krásne pamiatky a nasávali skvelú atmosféru mesta.
Cikajúci chlapec a cikajúce dievča boli ďalšie zastávky – myslíme tým pohľad na sochy. Bronzová socha chlapca kurióznym spôsobom symbolizuje hrdinstvo. Jeden z príbehov, prerozprávaný našim sprievodcom Marekom hovorí, že pri jednom z útokov na Brusel malý chlapec špehoval nepriateľov, ktorí práve chystali výbušniny pri mestských hradbách. Chlapec sa vycikal na zápalnú šnúru a zachránil tak celé mesto. Presunuli sme sa o pár ulíc ďalej, kde sa nachádzala jeho kamarátka.
Celou cestou sa z nášho kŕdľa ozýval chichot. Keďže sme v zahraničí a prezentujeme jedno z najlepších slovenských gymnázií, postoj našej skupiny sa rázom zmenil. Marek udal rýchle tempo, podporené ostrým slnkom páliacim do lýtok. Distingvovanejšie, kultivovanejšie témy navodila delegátka Slovenskej republiky v Európskom parlamente. Svoje si našli aj nadšenci, ktorí sa vášnivo zapájali do diskusie.
Neďalekou zastávkou bolo Parlamentárium. S multimediálnym sprievodcom – dostupnému v ktoromkoľvek z 24 úradných jazykov Európskej únie – sme si prehliadku riadili každý podľa seba. A každý si prišiel na svoje, obzvlášť pani profesorka Sobotová. Dozvedeli sme sa, aká bola cesta k európskej spolupráci, ako funguje Európsky parlament a ako sa jeho poslanci vyrovnávajú s riešením problémov, ktoré prináša dnešný život. Najviac nás fascinovala veľká interaktívna mapa Európy na podlahe, kde si mohli prečítať viac ako 100 príbehov zo všetkých kútov kontinentu vyzdvihujúcich jej rôznorodosť.
Nemohli sme vynechať bruselské Atómium. Stavbu, ktorá popri Eiffelovej veži patrí k najodvážnejším európskym stavebným počinom novej doby. A rovnako ako Eiffelovu vežu aj Atómium postavili pri príležitosti konania svetovej výstavy Expo v roku 1958. Staviteľ, inžinier André Waterkeyn, ho navrhol ako symbol rozvoja vedy po Druhej svetovej vojne. Futuristické Atómium postavili iba za tri roky, čo na tú dobu predstavovalo obdivuhodný výkon.
Atómium znázorňuje veľmi nadživotný model kryštálovej mriežky železa, zväčšený celkom 165 miliárd-krát. Nejde teda ani o molekulu ani o atóm železa, ako sa človek hocikde môže mylne dočítať. Impozantnú oceľovo-hliníkovú stavbu tvorí deväť veľkých gulí s priemerom osemnástich metrov, ktoré sú spojené dvadsiatimi dvomi chodbami. Každá guľa váži asi 200 ton, celková hmotnosť Atómia je potom 2 400 ton a celá stavba dosahuje výšku 102 metrov.
To bola posledná stopka v Bruseli a nás čakala cesta do Dunkerque. Keď na semafore naskočila zelená, svižne sme míňali pouličné lampy, ktoré i cez sklo autobusu osvetľovali tváre do oranžova. Podobne bol sfarbený aj náš hotel. Ubytovaní a celí čistí sme sa oddali spánku. Niekto spal ležiac na chrbte, niekto na bruchu a niekto chrápal...
Raňajky boli naplánované na nekresťanskú hodinu – jedli sme už o pol siedmej ráno, pretože sme museli stihnúť náš trajekt. Niektoré dievčatá sa chystali o niečo dlhšie: čistá, vydrhnutá pleť, dokonalý účes, naleštené nechty. Ak je pravda, čo sa vraví, že čistota je pol života, tak, hádam, nemôžu nikdy umrieť. Ich kufre vďaka kozmetickým taškám vážili aj o desať kíl viac než môj.
Trajekt Irish Ferries bol ohromný. Cestu sme si užili zvnútra i na palube. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska nás ale kráľovsky neprivítalo. „Vybrali nás na náhodnú bezpečnostnú kontrolu,“ potvrdil Marek. Hromadne sme si vzdychli a začali sa obzerať okolo seba. Počiatočný šok vystriedala nuda, pery stisnuté, aby zadržali hromadu slov, ktoré z nich chceli uniknúť. V čakárni sa ponevierali najmenej dva tucty ďalších ľudí v rôznych pózach, ktoré sprevádzala úzkosť. Po pol hodine bol náš autobus prepustený na slobodu a my pripravení pohnúť sa ďalej a túto nepríjemnosť vytesniť z pamäti. Tlak na hrudníku zakrátko povolil, potom čo mi ho panika zovrela železnou košeľou. Pokojne pokračujeme až do srdca Londýna. Malé rodinné domčeky v tradičnom britskom štýle ostro kontrastovali s modernými výškovými budovami. V Londýne sme strávili celé tri dni. Navštívili sme známe miesta ako Tower Bridge, Big Ben či Buckingham Palace. Žiadna turistická brožúra nedokázala dostatočne zachytiť ich veľkoleposť. Namierili sme na seba predný fotoaparát a zvečnili sme sa. Samotný Big Ben, ktorý sa týčil nad Temžou podliehal rekonštrukcii, no i tak sme našli dokonalé miesto na fotografovanie. Dokonalé ráno – splnený sen. Bola to nádherná scenéria, a tak Emma z Kvarty bez akéhokoľvek premýšľania vzala digitálny fotoaparát a cvakla. Zovšadiaľ sa ozývalo cvakanie fotoaparátov „Nebude mať taký dobrý uhol,“ zamiesil sa Adam do rozhovoru, „Vysvetlím a ukážem. Volá sa to framing,“ pokračoval. Ešte doteraz sa mi plavba loďou po Temži prehráva pred očami. Marek skrútil pery akoby boli z gumy a vzápätí mu kútiky spadli. Hoci sa nám párkrát podarilo stratiť niektorých spolužiakov, vždy sme sa rýchlo našli a dobre sa na tom pobavili.
Zocelená skupina po prvých cestách metrom sa nasledujúce ráno premenila na útvar s vlastnou agendou, veľmi súdržný a ani 5 prestupov metrom nás nemohlo rozdeliť. Vlastne ich bolo 10. Kto by to počítal. V konečnom dôsledku, všetko zlé je na niečo dobré a pre dopravné obmedzenia sme sa napokon zviezli double-deckerom. Tí, ktorí mali menej šťastia sa dostať hore si jazdu uličkami Londýna užíval zdola a rukou si chránili zrak pred ostrým dopoludňajším slnkom. Náš peší presun centrom Londýna sa začínal viac a viac podobať mínovému poľu – pomedzi ostatných turistov sme sa prestrkovali s veľkou opatrnosťou. Marek pravidelne netrpezlivo mával farebným dáždnikom vo vzduchu ako Mary Poppins. Po celý čas bolo slnečno a bezvetrie a našťastie nám ho neodfúklo. Vďaka dáždniku s motívom Union Jack sa stal neprehliadnuteľný a osloveniami a hláškami sa stal nezabudnuteľný. Však, kamaráti? Rovnako ako aj Londýn a Brusel.
Celkovo to bol skvelý zážitok a za tých 6 dní sme toho videli naozaj veľa. Učitelia aj žiaci z iných tried boli fantastickí a spoločne sme si to veľmi užili!
Anna Novotná (Kvarta A)
Mgr. Róbert Knap
