Vedeli ste, že slnečná žiara, ktorú vnímame ako bielu, obsahuje všetky farby? Ľudské príbehy sú farebné, nielen zdanlivo čiernobiele, ako sa nám mnohokrát zdá. Nevidiaci a slabozrakí ľudia dokážu byť neskutočnou inšpiráciou a učia nás vnímať a vážiť si život úplne inak. Vidia totiž svetlo vo všetkom.
Pomocnú ruku týmto ľuďom podalo aj naše gymnázium. V piatok 22. 9. 2023 sa Karolína Nováková a Dávid Starý z triedy III. C ako dobrovoľníci vydali do tried a učební v škole. Žiaci a zamestnanci školy si aj vďaka nim všimli nevidiacich a slabozrakých. Na konto verejnej zbierky Biela pastelka sa prispelo čiastkou 357,92 EUR. Rozhodnúť sa pomôcť, prispieť na túto zbierku je od nás síce malý krok, ale je to krok vyjadrujúci rešpekt a spolupatričnosť s týmito ľuďmi.
Touto cestou sa chceme poďakovať všetkým, ktorí do zbierky prispeli v škole alebo mimo nej, a podporili tak aktivity Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.
✎
„Neznášam, keď nič nevidím!“ ozve sa nazlosteným tónom sálou kina z druhého konca nášho radu. Len čo v šere zaostrím, tak mi to docvakne. Pokojne aj dva a polmetrový chlap sedel na rovnakej strane o dva rady nižšie. Odvrátim hlavu, pretože na plátne sa zjaví nápis. MALÉ ŽENY. Uškrniem sa od ucha k uchu, div, že nevybuchnem smiechom. Koliesko, teraz malého dieťaťa, opäť v mojej hlave cvaklo a celý tento paradox mi príde v tú chvíľu priam komický – veľký chlap sleduje MALÉ ŽENY. Podľa rovnomenného románu Louisy May Alcott, ozve sa z reproduktorov. „Jedenásta filmová adaptácia,“ vyslovila s jemnou horkosťou vedľa mňa a v zapätí, aby mi zrejme nepokazila filmový zážitok, dodala s pátosom: „Táto má byť najlepšia. V hlavných úlohách Maryl Streep a Emma Watson.“ A skutočne bola.
⁂ ⁂ ⁂
Zapadajúce slnko ešte príjemne hrialo a slabnúce svetlo na terase nám vo vráskach okolo očí kreslilo hlboké tiene. „Pamätáš si, že sme na univerzite na americkej literatúre čítali Malé ženy? Koľko je to už, desať rokov?“ Prisvedčím a zdvihnem kútik úst. „Áno, ale necelých,“ poopravím ju, aby sme si nepripadali ako starci. Premýšľam, čo asi ešte vidí a čo už nie. Ja som síce vybral film, ale ísť do kina navrhla ona sama, takže to ešte nemôže byť také zlé. „Hľadal som nejakého dobrého odborníka ma makulárnu degeneráciu,“ šeptom preruším následné ticho. „Nie si v tom sama. Ja ti nezmiznem.ׅ“ Pridá si smotanu do kávy. „Z jednej očnej kliniky mi zaslali nejaké formuláre, pomôžem ti ich vyplniť.“ Zápästie s lyžičkou v šálke sa jej pohybuje v rýchlych krúžkoch a hrozí, že sa káva vyleje. Vidím, že sa cíti nepríjemne. Dlhá odmlka. Po chvíli zdvihne hlavu a pozrie sa mi do očí. Z tieňa na jej tvári sa vynorili tie jej – zelené, stále s tou iskrou, žiariace ako svetlušky. Keď konečne znova prehovorila, jej hlas znel ako z veľkej diaľky: „V tej knihe Amy hovorí: Nebojím sa búrok, pretože sa učím riadiť svoju loď. – Vieš a ja som sa tiež nikdy nebála zlého počasia.“
✐
za kolektív GJH
Matej Gašparovič (III. C) a Mgr. Róbert Knap