Pozerám sa do zimnej tmy, zatiaľ čo čakáme na ďalší hlúčik prichádzajúcich študentov. Je 12. 12. 2022. Prichádza aj skutočná zima. Chvíľu sme tak stáli a užívali si svetlo vianočných trhov. Voľné minúty ubiehali a keď vtieravý chlad zaliezal príliš pod bundu, presunuli sme sa do tepla, do priestorov Divadla Jána Palárika v Trnave.
Zaplnená sála a prázdne javisko netrpezlivo čaká na hercov. Silno upriamujeme oči do tmy. Šmuha svetla reflektora zamieri na dejisko, keď sa na okamih rozostúpi vôňa a hmla kadidla. V tlmenom divadelnom svetle nebolo poriadne vidieť ničí výraz. A to bolo dobre. Každý divák sa mohol unášať príbehom spolu so svojimi myšlienkami viac anonymne – ako pri skutočnej spovedi v kostole kňazovi, kde sú tváre skryté. Kňaz, dramatik, vzdelanec, cestovateľ, po ktorom divadlo nesie svoje meno. Ale aj obyčajný človek.
Palárikov život plný momentov, keď zápolil so sebou, za seba a musel aj za ostatných a občas aj proti nim. Je zrejmé, že základy problémov, medziľudských vzťahov i situácií, aké Palárik riešil, sa nezmenili ani do dnešných čias. Zmierenie nie je vždy jednoduché. Priznáva ten, kto ho navrhuje, svoju slabosť alebo naopak ukazuje svoju silu? „Zmiernený človek začne hovoriť a nepozná koniec tej myšlienky. Iba verí, že tam je. To je ako s Bohom. Kráčate za ním, len neviete kam. Len veríte, že tam, na konci cesty, bude stáť.“
Nasledovalo bolestné ticho. Medzi pretrhnutou hmlou ukazuje žalostné svetlo priamo na špičku kulisy kostolnej veže s krížom. Tá scéna je taká dramatická. Zachytáva osud človeka, ktorý sa stal základom príbehu.
Ďakujeme hercom Divadla Jána Palárika za skvelú inscenáciu, obohatenie a podnety na zamyslenie sa.
Mgr. Lukáš Jánošík, Mgr. Kristína Silná a Mgr. Róbert Knap