Navigácia

História školy Prečo nesie naše gymnázium pomenovanie po významnom básnikovi Jánovi Hollom? Štúdium - učebné plány Školský vzdelávací program Poradné orgány riaditeľa školy ŠKOLSKÝ PORIADOK ORGANIZÁCIA ŠK. ROKA 2018/2019

O škole

Prečo nesie naše gymnázium pomenovanie po významnom básnikovi Jánovi Hollom?

Prišiel sem študovať ako 17 - ročný a zostal tu 6 rokov.

     Ak človek zanechá po sebe duchovnú hodnotu, časom ho velebia, zatracujú alebo vymažú z duchovnej pamäti.

     To posledné sa Jánovi Hollému nestalo. Písal svoje dielo vtedy, keď pojem "láska k národu" nebol na predaj. A tak dnes, keď sa slovo samo sebe stáva nepriateľom, treba zvlášť vyberať slová nie na vyjadrenie veľkosti a chvály básnika, ale na vyjadrenie obrazov, ktoré si treba zapamätať, lebo ich vytvoril básnik sám.

     Prvý obraz je o dube:

"S ohromnou korunou sa vôkol šíriš dub!
Ó koľko prívalov a víchrov,
koľko zhúb,
ťa v besných búrkach rvalo,"

Hovorí básnik a dub ho sprevádza aj po smrti. Nie je dôležité, či je z jeho 100 - ročného milovaného duba urobený oltár, posteľ, kríž alebo stôl. Dôležité je, že mŕtvy básnik a dub žijú a prežijú nie 100 rokov, nie 150, ale vezmeme si ich so sebou do nového tisícročia a to je už skoro večnosť. Básnik to tušil, už keď pod ním sedával.

    Druhý obraz je o lipe:

"Môj národ premilý, ty národ slávy, žeň,
žeň puky nadalej, sťa lipa šír svoj kmeň."

Básnik sa narodil aj zomrel na jar, keď sa lipy chystajú rozkvitnúť. A naozaj, na Dobrej Vode leží pod lipami, ako si to sám želal a jeho busta vo vnútri budovy gymnázia je miestnená tak, že pozerá na lipy.

    Narodil sa na úsvite, a vtedy sú lipy vlhké a čisté, aby ho potešili.

    Básnikovi netreba dokazovať slovami, že si ho vážime, treba sa starať o to, aby si básnik mal prečo vážiť nás, aby tu bol s nami rád. Miloval zelenú farbu. Doprajme mu ju v zelených listoch lipy a v zelených stužkách mladosti obyvateľov tohto gymnázia, ktoré nosí jeho meno.

 

Starej budovy túžby...

Nie celým srdcom, to mám kamenné,
len v jednom jeho kútiku,
už vyše tristo rokov,
túžim porušiť svoju dokonalú statiku,
pohladiť dieťa starou rukou.
Nie celým zrakom, ten mám sklenený,
len v jednom malom okamihu,
už vyše tristo rokov,
túžim otvoriť dieťa tvoju knihu
na mieste, kde slovo zbavilo sa okov.
Túžim
rozumieť, čo mi píšeš po stenách,
chrániť ta, keď dolu schodmi letíš,
vyznať sa v tvojich tajných písmenách,
radiť ti, čo včera bolo zle, to prepíš.
Túžim
spomínať na všetkých, čo tu boli,
v červených sutanách,
či v čiernych sakách.
(História je už raz taká,
že zrovná tých s menom,
aj tých bez mena).
Zostal tu so mnou iba Hollý
a ešte lipa zelená.

Eva Jarábková
(Z Almanachu Gymnázia Jána Hollého, vydaného k 80. výročiu jeho založenia).